Vážení a drahí čitatelia,
vďaka svojej myšlienkovej i fyzickej obratnosti sa mi pre Vás ako jedinému podarilo vyzískať exkluzívne vyjadrenia od jediných troch rokfortských študentov, ktorým sa od čarodejníckeho súdu, vzťahujúceho sa k nepríjemnostiam minulého leta, podarilo odísť bez jediného náznaku trestu! I keď… už samotný súd sa dá považovať za trest, že? Pre nasledujúcich troch (ne)šťastlivcov však z neho neplynú žiadne následky! O koho ide? Zrekapitulujte si to so mnou!
Moje kroky ako prvé viedli do Thorne Manor. Ak ste si, vážení, mysleli, že to sídlo vyzerá desivo vyčačkane len zvonku, iste Vás prekvapí, že zvnútra nie je o nič menej honosné. Na mňa ako bežného smrteľníka to už ale pôsobilo ťaživo a tak sa vlastne vôbec nedivím, že bol mladý Emanuel Isador van Thorne pri rozhovore celý čas ako na trní. Mám však podozrenie, že výmena neistých a nervóznych pohľadov s jeho pánom komorníkom mohla naznačovať aj niečo iné.
Na prvú otázku týkajúcu sa podľa neho najsilnejšieho argumentu jeho obhajoby mi síce dal aj slovnú odpoveď, predovšetkým ma ale zaujal jeho nervózny úsmev. Vcelku podozrivé, povedali by ste si určite aj Vy, obzvlášť keď stačilo málo, aby mu po strane tváre skĺzla kvapôčka potu aj napriek tomu, že za najsilnejší argument on sám považuje svoju nevinu, ktorú pred súdom podložil osobnými záznamami spisovanými v priebehu celého predminulého školského roka.
“Veľmi ma zaskočilo obvinenie, že som bol priamym podporovateľom myšlienky letiferov, ktoré vraj prišlo od mojich spolužiakov. Dodnes si to nedokážem vysvetliť, pretože hoc som… až na výnimky, ktoré boli spôsobené nerozvážnosťou a niesli… so sebou očakávateľné následky… teda, …” a tu sa mladý pán van Thorne dosť okate zarazil, odkašľal si a nepokojne prekmitával pohľadom po miestnosti, vrátane svojho komorníka, “… chcem povedať, že hoc som sa v obavách o svoje zdravie nepokúšal vzpierať tejto myšlienke pred letifermi, naopak pred študentmi, obzvlášť v blízkom kruhu priateľov, som sa svojim dešpektom nijako zvlášť netajil.”
Taktiež priznal, že sa mu najľahšie odpovedalo na vecné otázky, na ktoré mohol odpovedať fakticky a rovnako vecne, pričom tými menej pohodlnými boli otázky osobné a týkajúce sa jeho pocitov, pretože u tých sa mu ťažko dedukovalo, kam smerujú. Aj v tomto prípade sa však môžeme pozastaviť a zamyslieť, keďže v psychologickom posudku tohto mladého pána zaznelo, že prostredie, v ktorom je nútený dospievať, nie je úplne pre dieťa vhodné, a tak je čisto teoreticky možné, že aj práve neobratnosť pri odpovedaní na citlivé otázky bola ovplyvnená prítomnosťou zástupcov rodiny van Thorne.
Konieckoncov je tento vplyv poznať už len na prítomnosti pána komorníka, ktorému mladý pán van Thorne v priebehu rozhovoru opätovne venoval rýchly pohľad, než sa vyjadril k ďalšej mojej otázke, dopytajúcej sa na osobné pocity vo veci objektivity a subjektivity jednotlivých členov komisie v jeho prípade.
“Rozhodne si nemyslím, že v mojom prípade súd prejavil neadekvátnu prísnosť. Protestujem len proti posudku madam Banderasovej, ktorý prisúdil vinu na mojom rozhodnutí spôsobu mojej výchovy. Jednalo sa len o moju osobnú slabosť, s ktorou nemal môj rod pranič spoločné,” dostalo sa mi odpovede, pričom názor si na ňu azda zvládnete, drahí čitatelia, utvoriť aj sami.
V ďalšej otázke sa mladému pánu van Thorne dostalo priestoru poďakovať ľuďom, ktorí preňho podľa neho vypomohli učiniť nepríjemnú situáciu zvládnuteľnejšou, na čo však sprvu reagoval len mĺkvosťou a pohľadom zapichnutým niekde do priestoru kancelárie, ak sa tak dá danej vyšperkovanej miestnosti povedať. Nutno poznamenať, že v ten moment som sa sám cítil ako pod drobnohľadom všetkých van Thorne predkov, a to k tomu stačil aj ten jeden obraz a komorník. Iste Vás, drahí čitatelia, neprekvapí, že keď už sa odhodlal k odpovedi, najprv neohrabane spomenul svoju rodinu, než o niečo kvetnatejšie poďakoval svojim priateľom, ktorí nikdy nezapochybovali o jeho nevine, a obzvlášť tým, ktorí sa postarali o jeho žaby, keď bol indisponovaný. (Aké žaby?!)
Rovnako tak následne dostal priestor sa vyjadriť k ortieľom vyneseným nad mnohými inými obvinenými, pričom môjmu bystrému oku neunikol komorníkov nesúhlas, ktorému sa mladý pán van Thorne rozhodol vzdorovať, keďže odpovede sa mi predsa len dostalo. Najväčšmi konsternovaný sa cítil v prípade slečny Xary Inkwell, dokonca presvedčený o justičnom omyle, voči ktorému sa, dúfa, rod Inkwellov odvolá a zasadí sa o preskúmanie jej prípadu. Nech už je právo na jej strane či na strane súdu, nedá sa pochybovať o tom, že svoje slová myslel mladý pán van Thorne vážne, keď už sa o ne so mnou rozhodol podeliť aj napriek nesúhlasu svojho osobného komorníka (alebo skôr van Thornovic špióna?).
“K situácii sa po celý čas vyjadrujú predovšetkým dospelí; mladším sa v tejto problematike nedáva príliš veľa priestoru prispieť nejakou svojou myšlienkou. Nastalá situácia, ako už môžeme pozorovať poslednú dekádu, mohla byť teoreticky eskaláciou nenápadne sa stupňujúceho napätia kvôli neadekvátne podchyteným a riešeným problémom. Čo by mohlo podľa Vás, ako mladého človeka, pomôcť systematicky riešiť nastalú situáciu či predísť jej opakovaniu?” znela moja posledná zodpovedaná otázka, pri ktorej sa mi najprv dostalo len uvážlivého zopnutia pier. Mladý pán van Thorne v tom má však jasno, čo dokonale podtrhuje slovná odpoveď, ktorá následne prišla. Riešenie vidí primárne v pravidelných previerkách ministerských zamestnancov, keďže na dôvere v nich stojí celá čarodejnícka spoločnosť.
“Je obtiažne v neistej dobe dôverovať inštitúcii, ktorá napríklad na vyššej pozícii zamestnáva nitrozpytca, z ktorého sa následne vykľuje čiernokňažník využívajúci nitrozpyt k tomu, aby čo najefektívnejšie mučil svoje obete, ja proste nepochopím-!” pokračoval a rozvášnil sa dedič van Thorne rodu, bol však razom umlčaný svojim komorníkom.
Svoju výpoveď tak zakončil ospravedlnením a dodatkom, že verí, že Ministerstvo už učinilo potrebné opatrenia. A síce som mal pripravených niekoľko ďalších otázok, drahí čitatelia, ktoré by mohli ozrejmiť tento prípad, nemenovaný komorník ich však taktne zhodil zo stola – mladý pán van Thorne mi venoval až príliš veľké množstvo času a nateraz si už praje vrátiť sa k svojim povinnostiam. Následne som bol náhlivo vyprevadený, ak nie priamo vyhodený, z Thorne Manor. Veru, drahí čitatelia, napokon je tá výchova na dvore rodu van Thorne možno predsa len tvrdá.
Ďalšou z oslovených bola aj slečna Misty Melkins, ktorá však ponuku osobného rozhovoru neprijala. Čo je, samozrejme, vzhľadom k všetkému tomu nervovému vypätiu plne pochopiteľné, preto sme boli schopní sa dohodnúť na tom, že jej niekoľko málo otázok zašlem sovou poštou, na čo mi odpovede na ne zašle obratom.
Súd rozhodol vo Váš prospech. Iste nemôžeme vedieť ako verejnosť všetky detaily a snáď práve preto nás zaujíma… čo podľa Vás bolo najsilnejším argumentom Vašej obhajoby?
Ja sama bohužiaľ neviem úplne čo zavážilo, totižto ono neovládam čítanie myšlienok, aby som vedela, čo najviac ľudí ovplyvnilo. Ale teda hlavne ja sama som prekvapená výsledkom, keďže podľa mňa moje odpovede a obhajoba neboli vždy najlepšie. Jednoducho som ale hovorila čo mi prvé prišlo na myseľ, takže možno práve to zavážilo. A taktiež viditeľná nervozita, o ktorej sama viem.
Aj napriek tomu, že súd napokon rozhodol vo Váš prospech, ako som spomínal, nevieme všetky detaily. Tak, ako určite padli pádne argumenty na Vašu obhajobu, tak pri predčítaní psychologického posudku voči Vašej osobe padli rôzne… nezvime to obvinenia. Z čoho podľa Vás najhoršieho, a dokazateľne nepravdivého, ste boli obvinená?
Najhoršia vec, z ktorej ma z môjho pohľadu obvinili, je bohužiaľ pravdivá, ale nejak viac sa asi k tomu vyjadrovať nebudem a ani hovoriť, ktorá z nich to bola. Je ale jedna vec, ktorá bola klamstvo, alebo skôr menšia chyba, to práve obvinenie z toho, že som vyslala kúzlo na profesorku. Nikdy by som si nič také nedovolila, pretože rozhodne mám úctu a rešpekt k väčšine profesorov. Je síce pravda, že som to kúzlo skoro vyslala, no vážne som konala len pod čistým strachom a v snahe ochrániť moju kamarátku aj seba.
Samozrejme nie je vôbec prekvapením, že súdnu komisiu tvoria celé desiatky členov Starostolca či poroty. Rovnako tak počas súdneho procesu padalo množstvo nevyberaných i vyberaných otázok. Na ktorú pre Vás bolo najľahšie a na ktorú najťažšie odpovedať?
Tých otázok vážne padlo veľa, takže je ťažké z nich vybrať len nejaké dve. K tomu najťažšie otázky padli nie pri súde, ale pri výsluchu a terapiách. A tieto otázky si nechám s dovolením radšej pre seba.
Neprísluší nám spochybňovať ani jedného z členov ctenej súdnej komisie, napriek tomu nemôžeme spochybniť ani to, že aj skrz najvyššiu úroveň objektivity v nej zasadli známe i menej známe tváre, menej prívetivé a prívetivejšie tváre. Máte dojem, že k Vám niekto mohol byť neadekvátne prísny, a tak potenciálne prihoršiť výsledku Vášho súdneho procesu?
To si moc nemyslím, všetci mi prišli tak nejak skoro rovnakí. Plus ja aj tak poriadne nikoho z nich nepoznám, viac som sa pri tom aj sústredila práve na tie otázky a priebeh než na jednotlivých ľudí.
Ako prostý smrteľník si samozrejme dokážem predstaviť, že by som musel čeliť takto psychicky náročnej a vyčerpávajúcej situácii. Čo si však predstaviť nedokážem, to sú ľudia, ktorí Vám boli pred súdnym konaním najväčšou oporou. Máte niekoho konkrétneho na mysli, komu by ste sa z tohto bodu radi poďakovali, poprípade komu?
Pravdepodobne najmä moja mačka, ktorá si vypočula všetko moje stresovanie, a potom rodičia. No okrem nich mi pomerne dosť pomohli rady mojich priateľov, ktoré mi mnohé z nich dali už pekelne dávno.
Nie je príliš veľkým tajomstvom, že nie ku všetkým bola súdna komisia, iste ako celok a nemyslíme jednotlivcov, zhovievavá. Vy, ako zbavená všetkých obvinení a zároveň ako zástupca prvej línie, majúc informácie vlastne takmer z prvej ruky, máte určite väčší prehľad o tom, komu bol udelený prísnejší trest, než aký si dotyčný trebárs zaslúžil. Chcete sa k tomu nejako vyjadriť?
Myslím si, že ona komisia bola k niektorým až moc zhovievavá a naopak u iných vôbec. Strašne záleží od jednotlivca a tiež ani ja až tak nevidím do toho celého ako to posudzujú. Ja sama si myslím, že by som si zaslúžila nejaký trest, ak by som súdila samu seba. No taký príklad k niekomu, u koho mi ten trest vážne nesedí, môže byť taká Xara Inkwell. Síce to je moja kamarátka, takže by to mohol niekde chcieť zvaliť na to, ale jednoducho mi tam ten trest až tak nesedí. Mohlo sa tam niečo iné s rovnakou váhou vymyslieť, pretože ak Vám poviem pravdu, tak človeka, čo by sa viac snažil v učení a pomáhaní ostatným, asi nepoznám. Druhý príklad je zas taká Niraye, ktorú som tiež poznala a okrem toho, že je to pomerne zaujímavá osobnosť, tak je to tiež vážne dobrý človek a ten trest sa mohol nejak vhodnejšie upraviť.
K situácii sa po celý čas vyjadrujú predovšetkým dospelí; mladším sa v tejto problematike nedáva príliš veľa priestoru prispieť nejakou svojou myšlienkou. Nastalá situácia, ako už môžeme pozorovať poslednú dekádu, mohla byť teoreticky eskaláciou nenápadne sa stupňujúceho napätia kvôli neadekvátne podchyteným a riešeným problémom. Čo by mohlo podľa Vás, ako mladého človeka, pomôcť systematicky riešiť nastalú situáciu či predísť jej opakovaniu?
Ja som si síce zažila pomerne zaujímavé situácie, ale tak nejak neviem úplne, ako by sa tomu mohlo zabrániť. Veď sme si mysleli, že Ministerstvo to všetko má pod kontrolou a pritom sa vedenie na škole rozpadlo ako domček z kariet, keď prišli letiferskí. Jediné, čo ma tak napadá, je posilniť zabezpečenie a aj zabezpečenie zabezpečenia. Pretože zatiaľ čo niekto sa môže snažiť chrániť ostatných, tak kto jeho ochráni? K tomu ak toho jedného človeka niekto ovládne, tak logicky už získa kontrolu aj nad ostatnými.
Máte priestor čokoľvek dodať. Je tu niečo, o čo by ste sa chceli podeliť s našimi drahými čitateľmi?
Jediné, čo by som asi chcela povedať, je že nie všetko je vždy tak, ako sa zdá. Dobrá alebo zlá strana neexistuje, záleží len z ktorého pohľadu sa na to človek rozhodne pozerať. A úplne nakoniec, v najhoršom snáď vždy pomôže kakao a teplá deka.
A veru je to tak, drahí čitatelia, ako píše slečna Melkins! Kakao a teplá deka určite vyriešia všetky ťažkosti, minimálne ak sa tomu rozhodnete veriť. Nuž a teda aj napriek tomu, že odpovede slečny Melkins boli o niečo opatrnejšie a skrz soviu poštu nebol príliš priestor na doplnkové medzi-otázky, dokážeme v jej reakciách predsa len vidieť istú dávku sebareflexie a ľútosti nad tým, akú úlohu v celej tejto nepríjemnosti zohrávala. Týmto chcem zároveň respondentke poďakovať za ten kúsok času a sebazaprenia, ktorý bola ochotná venovať odpovediam pre tento článok.
Trojicu (ne)šťastlivcov, ktorých súd zhovievavo pozbavil všetkých obvinení, uzatvára slečna Kayla Daffodil, ktorú sa však po prebehnutom súde nepodarilo odchytiť ani mne, a to som prvotriedny profesionál. Ba dokonca ju nebolo možné skontaktovať ani prostredníctvom sovej pošty, vzhľadom k čomu Vám teda síce nemôžem predstaviť myšlienky a dojmy slečny Daffodil čierne na bielom, no zároveň, trúfam si povedať, to dostatočne vyjadruje, čo si o celej tejto situácii asi myslí.
A čo si o tomto celom myslíte Vy, drahí čitatelia? Kto vôbec skutočne môže za vzniknutú situáciu a jej následky? Prídu Vám tresty pre obvinených dostatočné, príliš prísne alebo naopak príliš mierne? Príde Vám plnohodnotná odpustka pre týchto troch mladých čarodejníkov na mieste, alebo by si vyslúžili niečo sofistikovanejšie, než odporúčanie pokračovať v terapiách, ktorých financovanie až do dosiahnutia plnoletosti bude hradené práve Ministerstvom kúziel? Nech máte na srdci, na mysli či na jazyku čokoľvek, naša redakcia si Vás určite milerada vypočuje. Nehanbite sa a podeľte sa s nami o Vaše myšlienky, aby mohlo byť počuť aj práve Vás!
Pre Sonorus,
Igor Pantoflíček
