Potichu a spokojne sa zobudím vo svojej izbe. Trochu sa ponaťahujem, spokojne sa rozhliadnem okolo seba a len čo sa prezlečiem do uniformy a upracem posteľ. Vďaka tomu, že nie som ešte plne zobudený, nevšimnem si, že nevidím svoj odraz v zrkadle a nevšimnem si toho niečoho zvláštneho. Napriek miernemu ťahaniu si dôkladne rozčešem ofinu hustým hrebeňom, učešem dozadu a stiahnem gumičkou.
Ešte chvíľu strávim v izbe čítaním Pána prsteňov a odpočinkom. Je koniec školského roka, takže sa nemusím nikam ponáhľať a odpočívam. Povinnosti sú hotové, úlohy odovzdané a tréning kúzel budem riešiť v najbližších dňoch. Zastávam názor, že odpočinok je v procese vzdelávania sa dôležitá súčasť. Unavený zvládnem akurát tak veľké nič. No aj napriek odpočinku som si nevšimol, že so mnou nie je niečo v poriadku.
Nakoniec po asi desiatich minútach, keď konečne dočítam kapitolu, zatvorím a odložím knihu, postavím sa a idem do Veľkej siene. Neponáhľam sa. Vďaka mojej výške viac ako stodeväťdesiat centimetrov a rovnému chrbtu vyčnievam z toho davu študentov, ktorý tam je. Davu vo veľmi prenesenom význame. Tento rok končím, takže si chcem užiť posledné dni v škole. Teda za predpokladu, že všetky skúšky dopadnú čo najlepšie a úspešne.
Prvé zvláštne pohľady spolužiakov som si všimol už na chodbe. Ďalšie nasledovali vo Veľkej sieni. Netušil som, čo sa deje, hoci som bol plne prebudený a upravený. Usadil som sa k mrzimorskému stolu a začal som jesť. Neodolal som čerstvej šunke, slanine, vajciam, cibuli a chlebu. Dostal som aj nejakú tú ignoráciu a prehliadanie, no neprekážalo mi to. Proste som sa najedol.
„Počuj, Matthy, videl si sa dnes v zrkadle?“ ozval sa jeden zo spolužiakov z Mrzimoru. „Ani neviem, prečo? Ešte som napoly spal, keď som sa prezliekal a upravoval,“ zareagoval som spokojne s nenápadným milým úsmevom. „No… nebuď potom prekvapený,“ pousmial sa daný spolužiak a naznačil dvoma prstami pravej ruky špicaté zuby.
Nedalo mi to. V izbe som si poriadne umyl zuby, ako to mám vo zvyku a prehmatal som si ich. „A do…“ začnem potichu. V duchu si krásne štipľavo zanadávam. Okamžite som išiel do knižnice, kde som začal hľadať informácie o upíroch. Okrem všeobecných informácií som našiel akurát tak pár detailov, ktoré mi nejako zvlášť nepomohli. To ani oslovenie tých pár profesorov, na ktorých sa mi podarilo natrafiť. Tí mi tiež povedali všetko, čo vedeli o upíroch. Vyzerali, že niečo navyše vedia, ale nechcú mi to povedať. Aspoň zatiaľ nie.
Skúsil som pozrieť aj Denného proroka, či sa tam niečo nepíše o upíroch. Našiel som akurát tak bežné bulvárne nezmysly a aktuality, ale žiadna informácia o probléme, ku ktorému potrebujem odpovede. Nakoniec si len vymasírujem krk a ramená a potichu si vzdychnem. Nie som nadšený z toho, čo sa zo mňa stalo. A vôbec netuším, či ide len o žart alebo som natrvalo premenený na upíra, pretože nikto nenašiel známky uhryznutia. Ako sa to teda stalo? Využijem šancu a skúsim sa premeniť do podoby netopiera, no nepodarí sa mi to. Pochopiteľne. Možnože ide len o nejakú formu žartu alebo nejakého iného vtipu.
Počas dňa využijem to, že mám čas. Dočítam Pána prsteňov a odložím tú knihu k tým, čo už mám prečítané. Aspoň niečo nech mám hotové. Na obed a večeru využijem časy, kedy je vo Veľkej sieni čo najmenej ľudí, aby som vzbudzoval žiadnu alebo čo najmenšiu pozornosť. Spať som išiel so zmiešanými pocitmi. Nevedel som, ako mám reagovať na to, čo sa mi stalo.
Ráno som dostal krátky odkaz: Dúfam, že si si užil byť na chvíľu upírom. Anonym
Keď som si prečítal ten odkaz, zasmial som sa a odložil som si ho. Podľa rukopisu som tušil, kto mi ten kratučký list poslal. Nakoniec som tú premenu nejako zvlášť neriešil, keďže som sa rozhodol užiť si tréningy kúzel a dokončenie zvyšných povinností, ktoré mi ostávali do konca školského roku.
To, prečo som sa stal na jeden deň upírom, som sa dozvedel až o pár dní neskôr, keď mi prišla sova s listom od otca. Ten lektvar, čo mi poslal ako „milé prekvapenie“, bol špeciálne upravený, aby som si „užil“ jeho prvoaprílový vtip v podobe premeny na upíra po dobu jedného dňa. Otec má rád príležitostný humor a nie práve najvydarenejšie žartíky. Alebo po kom sa občas na podobných veciach bavím aj ja.
Pre Sonorus,
Matthyas Diego Bartoff
