Aby som bola úprimná, “Jemné umenie ako mať veci v paži” ma ako knižka zaujala od prvého echa, ktoré sa ku mne dostalo, no zohnať samotnú fyzickú kópiu a dokopať sa k jej prečítaniu… No, to už bola, neprihliadajúc na záujem, vec druhá.
Poviem Vám ale, že ako snáď u každého, aj u mňa nastalo obdobie, kedy sa udialo zopár zaujímavých, no dosť ťažko spracovateľných vecí, ktoré som nemohla dostať z hlavy. A práve v tento moment prišla táto knižka vhod, takže som sa jej chopila a začala čítať. Neľutovala som.
Je to publikácia určená skôr pre mladších dospelých, no som si istá, že sa v nej nájde mnoho rád aj pre tínedžerov, pretože, povedzme si narovinu, väčšina z nás premýšľa až príliš, čo len prehlbuje našu zmätenosť. Sama som si z tohto diela odniesla mnoho vecí a rozhodne by som dokázala povedať, že mi otvorilo oči. Pán autor jednoducho vie, o čom rozpráva. Minimálne mne to tak pripadalo.
Spracovanie knihy mi prišlo zaujímavé, čítala sa naozaj skvelo, pretože nešlo o suché fakty a bolo cítiť, že autor dlhšiu dobu komunikoval s ľudmi a radil im priamo – bol blogerom a vedel, ako ľudí zaujať, čím si dokáže čitateľa úplne namotať. Vlastne to bolo, ako keby sa autor rozprával priamo s Vami. Okrem iného, knižka má len niečo cez stošesťdesiat strán, čo sa zdá naozaj máličko, no v konečnom dôsledku tam toho je dosť veľa a ja osobne som sa niekoľkokrát vrátila k nejakému z odsekov, lebo sa mi myšlienka páčila a chcela som jej porozumieť do hĺbky.
Nuž, a ak by som mala túto knižku zhrnúť do jedného odstavčeka, asi by som parafrázovala koniec prvej kapitoly: Táto kniha nie je návod, ako sa zbaviť problémov alebo bolesti, a to z jedného prostého dôvodu – bolesť a problémy tu sú, boli, a dokonca, čuduj sa svet, stále budú. Aj keď nechceme, aby to bola pravda, pravda to jednoducho je. Toto dielo Marka Mansona má byť skôr akýmsi návodom, ako tieto ťažšie veci zvládať o niečo jednoduchšie, s väčším nadhľadom a hlavne sa im nevyhýbať, ale postaviť sa im čelom. A o tom to je. Mať v paži neznamená byť ľahostajný. Znamená to postaviť sa všetkému, aj tomu nepríjemnému, čelom a bez akéhokoľvek strachu dané prekážky prekonať. Znamená to aj to, že si urovnáme hodnoty a nebudeme sa trápiť nad blbosťami, len aby sme sa trápili, pretože, aj keď si to – áno, opakujem sa – nechceme priznať a nepočúva sa nám to najkrajšie, v drvivej väčšine prípadov si trápenie vytvárame sami. Ľudské bytosti sa naozaj radi ľutujú. A čo. Je to pravda.
Nechcem príliš prezrádzať, o tom je čaro celej knižky. Každý si na ňu vytvorí svoj vlastný názor a aplikuje si ju do svojho života tak, ako potrebuje. Možno práve preto, že to nie je tuctová kniha o tom, ako byť šťastný, sa mi zdá byť naozaj prínosná a mne, hoc mám pred sebou vlastne ešte celý život na to, aby som tieto skúsenosti nabrala, tieto stránky trochu zmenili spôsob, ako nad problémami a trápeniami rozmýšľam.
Na záver už len dodám, že by ma potešilo, ak by ste si našli chvíľku času a prečítali si kratšiu ukážku z prvej kapitoly, ktorú som, bohužiaľ, nenašla v českom jazyku, ale myslím si, že slovenčina nebude robiť problém ani našim českým bráškom. Nájdete ju TU. Dúfam, že Vás minimálne tento jeden kratučký úryvok donúti položiť si čo i len jednu otázku. Nie sú takéto knihy – teda spadajúce pod kategóriu “rozvoj osobnosti” – vlastne celé o tom?
Pri ďalšom článku zdar!
,
S. Deringottová
