O tom, že vo svete existuje viacero magických škôl, napríklad Bradavice, Kruval a Uagadou. Jednou z nich je tiež Mahoutokoro, japonská škola mágie. Ako každá iná, aj táto má svoje špecifické poznávacie znamenia, napríklad farba uniformy. Ale teraz k dôvodu mojej dvojmesačnej cesty do Japonska.
Na úvod treba spomenúť, že spolu s niektorými európskymi jazykmi ovládam pomerne plynule japončinu. Síce nebolo najľahšie naučiť sa ju, ale stojí mi to za tú námahu a čas. Dostal som správu od sesternice Dominiky a jej partnera Alexeja, že potrebujú pomôcť s pár ghúlmi. Nie, že by si s nimi neporadili, no nechceli riskovať, že si ich všimne niekto, kto nemá. A boli radšej, keď si zavolali na pomoc magizoológa.
Na druhej strane som sa s nimi mohol vidieť po dlhej dobe a navštíviť Tokio, jedno z najväčších miest na svete. Síce som už bol v niektorých častiach, napríklad Akihabara, ale dosť veľa som toho nestihol. Po príchode do Tokia a ubytovaní sa som behom ani nie dvoch hodín odstránil štyroch ghúlov, pomerne nenápadne tváriac sa, že všetko je tak ako má byť. Dominika s Alexejom žijú v oblasti s relatívne veľkým výskytom čarodejníkov, čo mi dosť pomáhalo pri práci.
Nasledujúci deň sa mi podarilo zohnať si masáž. Bol som dosť stuhnutý, takže som prvú pol hodinu cítil každý jeden dotyk o to intenzívnejšie. Najhoršie boli ramená a oblasť medzi lopatkami. Bol som tak blízko od toho, aby som začal vrieskať od bolesti, že som sa musel snažiť byť čo najviac uvoľnený. Nepotreboval som, aby masáž vyznela ako prvotriedne mučenie modernej doby. Na druhú stranu, počas masáže ma nohy dosť šteklili, takže som sa musel ovládať, aby som sa nesmial.
Počas večere v jednej z reštaurácií využívanej prednostne čarodejníkmi, kým som čakal na jedlo, všimol som si, že na zadnom dvore vyskytuje pár Hafoňov. Doslova vyzerali ako psy, ktoré tam len ležia a pozorujú okolie. Keď človek vie, na čo sa pozerať, dokáže rozoznať pár detailov. Neštekali v tej dobe. Neriešil som to, pretože som bol v reštaurácii len ako bežný radový hosť, ktorý prišiel na večeru.
Postupne som začal pátrať po takýchto miestach. Dominika s Alexejom mi poradili niektoré reštaurácie a kaviarne, kde vedeli, že sú zamerané na čarodejníkov a kam muklovia chodia len zriedkavo. Ak vôbec. Na moje milé prekvapenie išlo o sieť reštaurácií, ktoré sa tvárili čisto ako muklovské. Boli tam muklovské technológie, mali nečarodejnícku úpravu interiéru a jedlo sa tiež pripravovalo nečarodejníckym spôsobom.
Dostalo sa však ku mne, že v jednej z tých reštaurácií sú problémy s Hrabákmi a Kluběnkami. Na začiatku celého tohto prípadu som vedel len toľko, že tie tvory tam ľuďom kradnú cennosti počas toho, ako sa zákazníci rozplývajú nad roztomilosťou. Mal som so sebou tenký nenápadný náramok so zlatým povrchom, takže som sa ho rozhodol využiť. Dostal som ho ako darček od kolegu na narodeniny, no bežne som ho nepoužíval kvôli mojej práci.
Už počas jedla som zistil, že mi jeden z hrabákov ukradol ten náramok. V duchu som sa na tom dosť pobavil. Ten náramok bola lacná drobnosť, takže chýbať mi nebude. Chvíľu som sa rozprával s jedným zo zamestnancov a vedúcim pracovníkom. V momente, ako sa mi podarilo vybaviť povolenie – nakoľko ako cudzinec som niektoré veci nemohol len tak robiť – som sa pustil do práce.
Hneď, ako sa mi podarilo zbaviť ten podnik Kluběnek a Hrabákov a dať ich do bezpečia, nemusel som žiadny ďalší prípad riešiť. Využil som možnosť nakúpiť si ďalšie knihy o magických tvoroch, hoci v japončine. Každá kniha a informácia sa zíde. Čítal som ich vo voľnom čase. Mal som nejaké to voľno, ktoré som sa rozhodol využiť na samoštúdium a taktiež nejaký ten čas som trávil s Dominikou a Alexejom.
Po návrate domov som sa znova začal venovať magickým tvorom v Británii.
0
