Vážení čitatelia, s menším časovým odstupom som tu zase spolu s tretím dielom dobrého skutku! Poslednou obeťou tohto môjho sociálneho experimentu sa stala staršia bifľomorská študentka Hope McEvoy, v rukách ktorej následne bola moc nominovať ďalšieho potenciálne dobrého človeka, ktorým rokfortský hrad oplýva. Tá teda pôsobila byť rozhodnutá už dávno predtým, než som si ju na schodoch vystriehla, čiže na odpoveď som nemusela čakať pridlho. A o koho že šlo? To zistíte, ak budete čítať ďalej!
A že Hope myslí predovšetkým a hlavne na ostatných okolo a nie na seba samú? O tom môže svedčiť mimo iné práve to, koho ďalšieho sa rozhodla do tohto sociálneho experimentu nominovať.
„Ja skúsim trocha zviditeľniť jedného chalana, ktorý pomáha ako to len ide, a aj keď nie je úplne vidieť, má srdiečko na pravom mieste,“ začala svoju následnu nomináciu staršia dievčina a vo chvíli, kedy padlo konkrétne meno, som náhodou aj ja veľmi dobre vedela, o kom je reč. A o kom? Nuž, ide o bifľomorského prefekta Ogdena Colquhouna!
A nielenže ho nie je úplne vidieť. To, že je troška rezervovaný a utiahnutý, o tom vie snáď už polovica hradu. Mala som česť si to potvrdiť osobne, pretože len čo som ho na chodbe oslovila, prekvapene sebou trhol a vygúľal na mňa oči s ostražitým pohľadom. Nuž, netváril sa úplne dôverčivo a ochotne – schválne, priznajte sa, čo ste kto tomuto hodňákovi z Bifľomoru vyviedli? Iste by bol z fleku odprisahal, že som si ho určite s niekým zmýlila, pričom keď som mu detailnejšie vysvetlila, o čo ide, tým, čo ho trápilo najviac, bolo, že si ľudia myslia, že dobráci sú zároveň blbci. Že sa ale následne rozhovoril!
„Pomáhanie je normálne, aspoň mladším. Je to slušné. Ale to chceš teda po mne moc, si toho veľa nevybavujem, čiže možno ani toľko nepomáham,“ začal, ale pravdou je, že z toho všetkého, čo napokon Ogden spomenul, si väčšinu nevybavím skôr ja, ako veľa toho jednoducho bolo! „Ale vlastne teraz nedávno som jednému prvákovi poradil, že sú niektoré figuríny v cvičebni občas polámané a je fajn ich prestriedať. A hneď mu to šlo. A tiež som mu poradil niečo k prútiku a ako prváka ho povzbudil, pretože sa cítil zle, ako tu je nový. A tiež som ešte na tábore pomohol Scottymu zachrániť jeho sadeničku, pretože mu niekto zhodil kvetináč, tak aby nebol nešťastný…“
A nie je hádam vôbec prekvapivé, že jazveci sa držia hlavne svojich. Predsa len všetci vieme, že ak ide o vzťahy medzi študentmi v jednotlivých fakultách, práve bifľomorskí ich majú najpevnejšie, a ak sa vraví, že vám bude škola druhou rodinou, práve žluťáci to vzali takmer doslova. Azda práve v súvislosti s týmto sa teda mojou ďalšou obeťou stala Nagari Emuraffa. Tú môžeme už niekoľkým rokom poznať nielen ako nádejnú bifľomorskú chytačku, ale taktiež ako momentálnu prefektskú výpomoc. A tiež je to, čo som vypozorovala, strašná poctivka, čiže nebolo ťažké ju na chodbách vyhliadnuť medzi hodinami.
Tá sa ani len nepočudovala nad tým, kto som a prečo za ňou idem. Hneď mi venovala jeden zo svojich nablýskaných úsmevov a vzápätí ihneď ponúkala pomoc – vlastne nič prekvapivé pre famfrpálovú hviezdu a zároveň vzornú prefektku údajne najmilšej z rokfortských fakúlt, nie? Keď som jej zaraz vysvetlila, že bola nominovaná kýmsi tajným na potenciálne dobrého človeka, sprvu jej len cuklo kútikmi, následne jej však tvárou preletel pobavený široký úsmev. Že by jej to bol už medzičasom kolega vykecal?!
Nech je ako chce, aj u nej chvíľu zabralo, než si narýchlo prečesala myšlienky v hlbokom zamyslení. Že by boli hodňáci žlťáci možno až príliš sebakritickí? Každopádne sa aj jej po takých desiatich sekundách rozjasnila tvár. „Tak napríklad chystám Ježíška pre Bifľomor. Mal by jazvečíkom spríjemniť každý deň prázdnin!“ preniesla nakoniec znova so širokým úsmevom a ja musím poznamenať, že to od nej bolo naozaj pekné!
Neprekvapivo som sa ani od bifľomorskej prefektky nemusela pobrať na žiadny iný koniec rokfortského hradu. V podstate len stačilo držať sa do žltej fakulty spadajúcich spolužiakov a nemohla som na ceste za svojou ďalšou obeťou minúť. Bifľomorská odrážačka Lenna Ward má síce určite páru a bicákov kopec, ale keď som ju na chodbe nečakane oslovila, išla si oči vyočiť a v tvári sa jej usadilo viditeľné vykoľajenie.
„Nominoval? O milej situácii?“ vyjachtala zo seba a ako jej fakultní blízki, aj ona si na nejaký čas vstúpila do svedomia a nechala ma trpezlivo vyčkávať na nejakú prípadnú odpoveď. „Nó… tak asi ti môžem povedať o jednej situácii, ktorá je tak nejako stála posledný polrok,“ načala po chvíli predsa len nejakú svoju spomienku. Neostávalo pre mňa nič iné, než vyloviť svoj notes a už aj začať zapisovať, keďže o danej situácii sa rozpovedala pomerne detailne. „Asi chceš konkrétnu situáciu…,“ nie nie, Lenna, len pokračuj!
„… ale mne príde milé už len to, že tu pre jednu osobu som celý ten polrok a zaujímam sa o ňu. Snažím sa jej pomôcť vyrovnať sa s tým všetkým, čo ju postihlo alebo ešte len postihne. Chcem jej naslúchať. Prišlo to pomerne nečakane, keď staršia sestra tej osoby odišla z Rokfortu a ostala tu úplne sama. Kamarátov má väčšinou v iných fakultách, takže som jej oporou, kedykoľvek to potrebuje. Obzvlášť tento rok to má ťažšie, ale aj tak tu pre tú osobu budem. Je to teda asi taký dlhodobý dobrý skutok.“ A presne takto to má byť! Všetci sa pekne, krásne inšpirujte.
Možno neuveríte, aj ja už som tomu prestávala veriť, ale po tom, čo mi Lenna venovala meno spolužiaka, ktorý mi s týmto sociálnym experimentom úplne nepomohol, podelila sa so mnou o meno, ktoré prekvapivo nespadalo pod jazvečiu fakultu! Naopak ma hádam aj potešilo, že si môžem zas raz vystúpať všetky tie schody, aby som navštívila nebelvírsku vežu, pred ktorou som si vystriehla na ďalšieho nominovaného na titul dobrého človeka. A týmto niekým síce mohol byť – ale nie je – nikto iný než Eun-woo Shim.
Nebolo tak ťažké s ním začať konverzáciu, ba dokonca vo chvíli, kedy som ho oslovila a následne mu aj vysvetlila, čo sa po ňom v najbližšej chvíli chce, to pôsobilo, že už o celej tejto veci dávno vie a má vopred pripravené všetky odpovede. Alebo je to prirodzeným sebavedomím, ktorým chrabromilskí študenti oplývajú? Z praxe predsa už viem, že som nestretla zatiaľ ani jedného, ktorý by ma hneď z fleku div neprevalcoval svojou energiou. A úplne strelou vedľa nebol ani Eun-woo. „Tak to mám na mysli rovno dve či tri situácie!“ oboznámil ma instantne a bolo na ňom vidieť, že keby mu nepoviem, aby sa o ne so mnou podelil, urobil by to aj bez pokynu.
„Je ale ťažké si vybrať, ktorá z tých situácií je najvýraznejšia,“ zarazil sa naraz zamyslene, na moment dokonca hľadel skrz mňa, než opäť vyčaroval úsmev a nadýchol sa k pokračovaniu. „Tak napríklad počas rozlúčky s jeseňou som sa snažil rozveseľovať princeznú z Chrabromilu, pretože sa rozplakala, keď sa vypúšťali lampióny.“ A síce mi práve k tomuto nič detailnejšie nepovedal, ale dobrý skutok je to rozhodne a slečna wannabe princezná od červených môže byť rada, že má tak dobrého a nápomocného kamaráta!
Aj Eun-woo samozrejme dostal priestor nominovať niekoho ďalšieho, žiaľ nominant si neprial byť menovaný – alebo aspoň nie tentokrát, keďže ja verím, že čas je mocný! Napriek tomu dostal možnosť anonymne nominovať niekoho ďalšieho, čiže moje kroky smerovali… kam? Do podzemia! Síce pramálo z nás tuší, kde presne sa nachádza vstup do slizolinskej fakulty, jedno však vieme všetci naisto. Keď budete hľadať háďatá, choďte vždy za chladom! Samozrejme v tom podzemí, nemyslia sa žiadne nebezpečné metafory. Každopádne, podstatné je, že som nominované háďa po nejakej tej chvíli vyhliadania našla.
A koho že som mala v muške pre tentokrát?! No jasné! Ide presne o Jasmine Ruben! Síce sa mohlo zdať, že mala naponáhlo, predsa len sa mi ju ale podarilo odchytiť a v stručnosti vyspovedať. Ak niekto budete mať strach z jej obvykle neveselého výrazu, v skutočnosti je pravdou, že vie byť vcelku veselá a vtipná! Skúste jej dať šancu a priveľmi si prípadné nemiestne žartíky neberte k srdcu – toť humor. A vôbec, čo som sa dozvedela, dokonca ju poľahky ukecáte na väčšinu srandičiek, čiže ak hľadáte parťáka na srandu, Jasmine je jednička!
Podstatné ale je, že som sa aj jej, ako aj všetkých ostatných pred ňou, spýtala na aspoň jeden dobrý skutok. Možno to poniektorých z vás prekvapí, ale rozhodne aj táto zelenáčka je ich schopná. „Určite som zlepšila prospech jednému známemu, keď som ho donútila variť lektvar, ktorý sme mali za úlohu. Takto možno neprepadne a zároveň nebude mať riaditeľ nervy, že mu študenti nerobia domáce úlohy,“ podelila sa so mnou a nutno poznamenať, že v tomto prípade ide o rovno dve muchy jednou ranou! Dokonca bola tak odhodlaná viere v toho svojho známeho, že ho nominovala ako ďalšieho, no ja sa domnievam, že jej známy tou dobou prechádzal akousi krízou pubertálneho veku, takže mu nateraz dáme čas, než sa ho spýtame prípadne znova.
Čo myslíte, koho ďalšieho nominovala Jasmine Ruben namiesto pôvodného návrhu a ako to dopadlo? Nech je to, kto je to… dozviete sa to v ďalšom dieli dobrého skutku už čoskoro!
Za redakciu Sonorus a všetko dobré obyvateľstvo hradu,
Meabh C. Dubhgnaill
