Potichu prechádzam hradom už ako profesor. Výnimočne mám trochu voľnejší deň, kedy nemusím opravovať úlohy a testy a vymýšľať zadania a otázky. Krátko a poriadne som sa ponaťahoval, až mi zapraskali ramená a prsty na rukách. No, zrovna šestnásť už nemám, hoci nie som ani dôchodca.
Keď som prišiel do Akustickej miestnosti, ktorú som zbožňoval už ako študent a doteraz mi to zostalo, zobral som si violu, naladil som ju a začal hrať niektoré moje obľúbené modernejšie skladby, napríklad Highway to hell od AC/DC. Užíval som si to. O hodinu, keď som skončil, upratal som hudobný nástroj so sláčikom a spokojne som odišiel. V čase odchodu som si nič divné nevšimol.
Oblečený som bol v neutrálnom čiernom hábite, takže som bol relatívne nenápadný. Čo však osud nechcel… Ostal som nejaký unavený. Aspoň teda som si myslel, že som ostal unavený. Opatrne som vošiel do jednej z prázdnych učební. Učebňa stále vyzerala ako učebňa. Prišlo mi však, že je tam niečo iné. Bola uprataná viac, než zvyčajne a vyzerala až príliš novo.
Tváriac sa, že všetko je presne tak, ako má byť, som prešiel po akurát dokončenom hrade. Prví študenti ma buď ignorovali alebo slušne pozdravili, ak boli príliš blízko. Začínal som byť čoraz viac nepokojnejší a nervóznejší, hoci som to zatiaľ nedával najavo. Nepotreboval som sa prezradiť, že nepatrím do danej doby.
Táto časť situácie sa dala zvládnuť bez väčších komplikácií s tým, že stačilo sa tváriť, že patrím do danej doby a len prechádzam po chodbe. Hlavný problém nastal asi o pätnásť minút neskôr. Prvé tri sekundy som myslel, že mám maximálne halucinácie, ale nebolo to tak. Zbadal som všetkých štyroch zakladateľov Bradavíc, ktorí sa očividne niekam ponáhľali. Nevedel som kam, no snažil som sa byť čo najviac pokojný.
Počas ich cesty späť ma oslovil Salazar Zmijozel: „Hej, kto si?“ „Len čarodejník, ktorý sa tu ocitol omylom a začal hľadať pomoc,“ povedal som pravdu, hoci nie meno. Nemohol som sa len tak predstaviť. Už som začal viac než dosť vzbudzovať pozornosť. Pár minút ma vypočúval. Vďaka tomu, že som čistokrvný, ma nechal tak. Na moje extra šťastie sa nepýtal na moje názory na čarodejníkov, ktorí nie sú čistokrvní, lebo by som ho asi dosť vytočil, nakoľko mne je jedno, kto má aký pôvod.
Po tom stretnutí som sa ešte chvíľu rozprával so zvyšnými zakladateľmi, asi dvadsať minút, než som mohol odísť. Okamžite som išiel do priestorov, kde je v mojej dobe Akustická miestnosť. Na moje posledné prekvapenie som otvoril dvere a vošiel som do Akustickej miestnosti. Hneď, ako som sa rozhliadol okolo seba a zatvoril som dvere, sadol som si na pár minút do kresla.
Pri druhom odchode som nechal preskúmať tie dvere už v mojej dobe, po vysvetlení čo sa mi stalo, hoci mi zo začiatku neverili. Podarilo sa zistiť, že sa na tých dverách testovalo nové časové kúzlo a omylom sa raz aktivovalo pri mojom odchode a deaktivovalo pri mojom návrate, na čo sa na chvíľu zabudlo, keďže Akustická miestnosť nie je pravidelne využívaná.
0
