Hneď, ako prišli posledné dva týždne môjho pobytu v Japonsku, uvedomil som si, ako ten čas letí. V tom momente sa mi zdalo, že až príliš rýchlo a že by mal spomaliť na normálnu rýchlosť. Predposledný týždeň voľna som si ešte užil Akihabaru. Nejde práve o malú štvrť, ktorú by som prešiel za maximálne tri dni, ani keby veľmi chcem…
Lístok do Londýnu na deň odchodu som mal kúpený, takže som si pre istotu skontroloval deň a čas odchodu. Taktiež som kúpil pár darčekov rodičom a starým rodičom, ktorí mali prísť tesne po mojom návrate domov. Išlo hlavne o rôzne verzie figúrok filmových a seriálových hrdinov a pohľadníc, o ktorých som vedel, že sa im budú páčiť. Na pohľadniciach boli fotografie z viacerých častí Japonska. Pre seba som si kúpil plyšáka v podobe Pokémona Pikachu.
Na moje milé prekvapenie som v Akihabare bol aj cez pracovný týždeň s Alexejom a Dominikou, keďže od šéfa dostali nariadené, aby si vyčerpali prenesenú dovolenku z predchádzajúceho roku. Im to vychádzalo na dva týždne, takže som s nimi dvoma mohol stráviť ešte nejaký ten čas. Počas jedného z tých dní ma dokonca zobrali na masáž. Masérka mi uvoľnila jedno miesto na chrbte, ktoré som mal dosť stuhnuté a bolelo ma to chvíľu, než som sa uvoľnil. Napriek tomu som si masáž neskutočne užil.
Taktiež sme spolu boli na Tokyo Tower. Hoci som tam bol pred pár dňami sám, nemohol som odolať šanci ísť tam s rodinou. Nechcel som odmietnuť šancu si užiť tú návštevu s niekým, koho mám rád a na kom mi záleží. Všade okolo som videl hory. Osemdesiat percent Japonska je hornaté, takže to nebolo nič prekvapujúce.
Čo som však zažil prvýkrát v Japonsku, bolo meškanie vlaku trvajúce dlhšie ako tri sekundy. Japonské vlaky sú neskutočne presné, takže zažiť meškanie dlhšie viac ako pár sekúnd je vyslovene zázrak. Myslím, že meškanie vlaku, ktorým sme išli ja, Dominika a Alexej, bolo približne dvadsať sekúnd. Možno dvadsaťpäť. Na čo som si však musel zvykať, je ľavostranná premávka. Nie, že by som na ňu nebol zvyknutý z Británie, ale zažiť a vidieť to mimo Britániu a jej územia je niečo… nazval by som to (aspoň pre mňa) dosť netypické a nezvyčajné. Napriek tomu mi to vôbec neprekážalo a nevadilo.
Koniec pobytu u Dominiky a Alexeja bol trochu netypický. Japonci nezvyknú mať u seba doma návštevy, no teraz to bolo o niečom inom. Sesternicu a jej partnera prišiel v pondelok navštíviť jeden z ich kolegov. Chvíľu riešili akýsi projekt, o ktorom som vôbec nič netušil, takže som ani nerozumel, o čom sa bavia. Potom sa však začali rozprávať o cestovaní po Európe. Podľa toho, o čom sa bavili, ich kolega pracuje ako fotograf a príležitostný bloger. Do ich diskusie som sa zapájal, iba keď som musel – čo znamenalo, keď ma oslovili. Zvyčajne som ani nemal čo povedať, čiže bolo lepšie byť ticho a nepovedať nejakú hlúposť. Keď sa začali baviť o Walese, o to viac ma to zaujalo, keďže odtiaľ mám časť rodiny, z ktorej pochádza aj Dominika. O dve hodiny neskôr kolega odišiel.
Zvyšok týždňa bol taký, že sme boli hlavne doma a odpočívali. Nechcelo sa nám chodiť niekam ďaleko alebo sa túlať. Počas odpočinku sme boli znova na masáži, ktorú sme si veľmi užili a páčila sa nám. V deň odchodu som sa s nimi rozlúčil na letisku poriadne. Let prebehol bez väčších komplikácií. Doma som sa teda vybalil a postupne som rodine dal tých pár darčekov kúpených v Japonsku.
A takto vyzeral môj pobyt v Japonsku u sesternice Dominiky a jej partnera Alexeja.
Matthyas D. Bartoff
4
