Keď prišiel ten týždeň, čo som musel ísť na chvíľu domov, pripravil som si lístok do Británie so spiatočným do Tokia a pobalil som si najnutnejšie veci na cestu. Nepotreboval som mať so sebou veľa zbytočností. Zvyšok dňa až tak zaujímavý nebol. Jednoducho som využil šancu pospať si dlhšie.
Nasledujúci deň po kontrole, či mám všetko pripravené poriadne, som išiel na prechádzku k blízkosti hory Fudži. Ide o sopku vysokú 3 776 metrov nachádzajúcu sa na ostrove Honšú. Jej obvod je 125 kilometrov. Zaujímavosťou je, že ide o najvyššiu horu v Japonsku. Na vrchol som to zatiaľ nechcel riskovať, keďže som bol sám a nemohol som si dovoliť spraviť nejakú hlúposť.
V tej dobe bolo pre mňa dôležité, aby som bol aspoň pri hore a užil si to, že som vôbec v tej lokalite. Vyšiel som len na kúsok na úpätie, nech sa môžem bezpečne vrátiť. Výhodou bolo, že som už vedel, ako sa tam dostať. Po návrate som navrhol, že by som tam mohol ísť na vrchol s Dominikou a Alexejom. Dominike sa nechcelo, keďže nemusí turistiku, no Alexej súhlasil, že pôjde so mnou cez víkend.
Prakticky tých pár hodín, čo som strávil v Londýne, prebehlo veľmi rýchlo. S rodičmi som vybavil pár potrebných dokumentov (osobné záležitosti, ktoré sa nedali dlho odkladať), prešiel som sa po Londýne a mal nejaké tie stretnutia mimo tých zamerané na povinnosti. Pred odletom do Tokia som už ale bol zase myšlienkami na druhej strane planéty, takže na letisku som podvedome začal rozprávať japonsky a nie anglicky. Pracovník, s ktorým som bol v kontakte, sa ma opýtal, či viem anglicky. Po tom upozornení som prepol do angličtiny, ospravedlnil sa a dokončil som nástup do lietadla. Let bol pokojný. Užil som si ho – mal som miesto pri okne.
Na rad prišla sobota a výstup na horu Fudži. S Alexejom sme boli pripravení poriadne – kvalitná turistická obuv, dostatok zásob jedla a vody a poriadne turistické oblečenie. Odchádzali sme hneď ráno. Výstup na horu trvá podľa informácií 3 až 7 hodín, zostup 2 až 5 hodín. Neponáhľali sme sa. Nemali sme kam vzhľadom na ranný odchod. Po veľmi príjemnej ceste autom (nezaškodí, keď má aspoň jeden človek vodičský preukaz a vlastné auto) sme išli tempom vhodným tak akurát pre nás.
Obaja nemáme radi a nevyhovuje nám, keď musíme každú chvíľu stáť, takže na vrchole sme boli za necelé štyri hodiny. Cesta bola na nezaplatenie. Tie krásne výhľady a celkovo hora s okolím na nás dosť pôsobili v pozitívnom zmysle. Najzaujímavejšia časť pre nás bol vrchol so snehom, ktorý je pravidelne vidieť aj z diaľky.
Chvíľu sme sa rozprávali s pár ďalšími turistami. Na naše veľké šťastie sme natrafili na manželský pár z Británie. Riešili sme turistiku ako takú. Navzájom sme si spravili pár fotografií. Alexej ešte spravil pár fotografií výhľadu z hory a niečo málo z cesty na vrchol. Cesta naspäť nám zabrala dve hodiny a pár minút, po ktorej sme si spravili krátku prestávku a vrátili sa domov.
Pre mňa to bol jeden z najlepších výletov v rámci turistiky, aký som kedy zažil. A ešte mám aj fotografie, čo je viac než super. Hneď sme si ich dali dvakrát vytlačiť – jedna kópia pre mňa, jedna pre Alexeja a Dominiku. Moju kópiu som si hneď poriadne odložil. Nepotrebujem o tie fotografie prísť. Dominike sme o našom výlete s Alexejom podrobne porozprávali. Aj keď ona nemusí turistiku, bola rada a tešila sa, že sa nám páčilo na výlete a že sme si ho užili viac než dosť.
Už čoskoro Vám prinesiem ďalšie pokračovanie mojej cesty Japonskom.
Matthyas D. Bartoff
5
