Ako jeden Matthyas cestoval Japonskom II.

Minulý týždeň som si teda krásne užil s rodinou. Prečo nie? So sesternicou a jej partnerom som sa videl po dlhej dobe na viac ako jeden videohovor. Hoci som čarodejník, doma využívame aj muklovské technológie.

Druhý týždeň začal tým, že som vstal o šiestej spolu s Dominikou a Alexejom. Ešte mi chceli dať posledné pokyny, než odídu do práce. Teší ma, že mi dôverujú natoľko, že ma nechajú samého túlať sa po Tokiu a jeho okolí. Pokyny boli informácie a detaily, ktorým miestam sa určite vyhýbať, ktoré spoje hromadnej dopravy so zastávkami odporúčajú a podobne. Nechali mi ich taktiež v písomnej podobe, ak by som na niečo náhodou zabudol.

Po ich odchode do práce som ostal vo svojej izbe. Celé doobedie som venoval príprave plánov a hľadania konkrétnych spojov s prípadnými alternatívami. Obed som mal pripravený, takže som nemusel nikam chodiť a nič si objednávať. Mal som cestoviny so špenátom a syrom, čo som si veľmi vychutnal.

Neskôr v ten deň som si užil prechádzku po Akihabare. Obchody som s výnimkou potravín, kde som si na neskôr kúpil vodu, nenavštevoval. Chcel som si užiť čisto prechádzku ako takú a bližšie si obzrieť detaily mimo vnútorných priestorov obchodov. Zdržal som sa tam približne dve a pol hodiny, než som sa vrátil k Dominike a Alexejovi domov. Mal som vlastné kľúče.

Nasledujúci deň nebol až tak zaujímavý. Len som si čítal mangu Neon Genesis Evangelion. Jednoducho povedané – ten pocit, keď si môžeš vyložiť nohy a nič nerobiť. Nemusel som sa prakticky o nič starať. Čítal som si približne hodinu, než som si zahral pár mojich obľúbených rockových skladieb na viole. Išlo napríklad o Highway to Hell od AC/DC a It’s My Life od Bon Jovi(ho). To som však netušil, čo zažijem za prekvapenie.

Obed som mal znova doma. Po ňom som išiel do centra Tokia na prechádzku. Chvíľu mi trvalo, než som sa zorientoval natoľko, aby som sa nestratil na prvej križovatke. Na moje „úžasné“ šťastie som sa však stratil o štyri ulice ďalej a ako bonus som mal smolu, že som sa nemal koho opýtať, ako sa dostať späť, aspoň teda prvých pätnásť minút.

O chvíľu na to sa mi však podarilo nájsť niekoho ochotného, komu som vysvetlil, čo sa stalo (japonsky, ako inak). Poradil mi, ako sa dostať späť. Poďakoval som mu za pomoc. Podľa jeho pokynov som sa dostal na križovatku, kde som zle odbočil. Spokojný a uvoľnený som pokračoval v prechádzke.

Päť minút som mal relatívny pokoj, než som začul fanúšikovské jačanie. Ani by ma to neprekvapilo, keby… Keby som o chvíľu na to nezbadal Rukiho, speváka zo skupiny the GazettE! O jeho skupine som vedel, keďže som mal vďaka Dominike prístup k nahrávkam ich tvorby. Odhodlal som sa ho osloviť, čo sa aj podarilo. Síce nemal nejako veľa času, ale za tých pár minút mi to rozhodne stálo. Dokonca mám aj jeho autogram! Mal som so sebou batoh s poznámkovým blokom a perom, kam som si značil nejaké tie myšlienky a nápady, takže príjemná zhoda okolností.

Ďalší deň som bol len doma, čo som využil na aktualizáciu plánov. Povedzme, že som mierne podcenil prípravu, no nič vážne sa nestalo. Išlo skôr len o detaily, ktoré som v deň prípravy prvej verzie plánov prehliadol alebo ich odignoroval s tým, že to skontrolujem neskôr a zabudol som na to. Ale čo už. Stávajú sa aj horšie veci než len pár zabudnutých detailov.

Ale ako to tak býva, problémy sa musia objaviť vždy, keď už má človek pokoj a čas na oddych viac ako na chvíľu. Hoci to nesúrilo, musel som sa na asi jeden a pol dňa vrátiť domov do Londýna. Rodičia mi volali ohľadom pár papierov, ktoré som si musel čo najskôr prečítať a doriešiť ich. Nejako zvlášť mi to neprekážalo. Aspoň som mohol zobrať domov pár drobností, ale o tom až nabudúce.

Hoci som dostal telefonát od rodičov ohľadom istej povinnosti, ktorá sa aspoň na pár dní dala odložiť, vybavil som si letenky a využil som čas do odchodu do Londýna pár návštevami rôznych miest. Prvé miesto, ktoré som sa rozhodol navštíviť v dobe otvorenia, je známa Východná záhrada Cisárskeho paláca. Vstup do nej je zadarmo. Medzi zaujímavosti, ktoré som tam videl, patria pozostatky opevnenia, pár zachovaných veží, múry a pôvodné brány.

Druhé miesto, ktoré ma veľmi zaujímalo, je známa Tokyo Tower vysoká 332,5 metra. Ide o anténu s dvoma vyhliadkovými atrakciami a ďalšími atrakciami. Pod vežou je umiestnený štvorposchodový FoodTown, odkiaľ vedú výťahy na prvú vyhliadkovú terasu – dvojposchodové Hlavné observatórium. Pri kúpe ďalšieho lístka sa môžu dostať na Špeciálne observatórium umiestnené priamo pod anténou. Bol som na oboch vyhliadkach, ktoré som si užil viac než dosť.

Vo FoodTowne som si s ďalšími návštevníkmi kúpil nejaké to jedlo, no nie je to jediná vec, ktorá sa tam dá vidieť a zažiť. Dá sa tu navštíviť niekoľko múzeí a galérií a dajú sa tu spraviť nákupy. Ako príklad spomeniem The Aquarium Gallery, ktorú som navštívil. Zaujímavé je tiež The Tokyo Tower Wax Museum otvorené v roku 1970 (sú v ňom voskové figuríny), ktoré som však len prebehol za cca hodinu, keďže potom som už musel odísť k Dominike a Alexejovi.

Rozhodne nesmiem zabudnúť na koncert rockovej/metalovej skupiny the GazettE vo VIP časti. Dominika získala tri VIP lístky na ich koncert v práci za odmenu za obzvlášť dobré zvládnutie veľmi ťažkej úlohy v pomerne krátkom čase. Kapela vznikla v roku 2002 v březnu/marci v Kanagawe. Od začiatku hral na bicie June, no v roku 2003 ho vystriedal Kai, čo bola jediná zmena členov kapely. Ich štýl obliekania je ladený vo visual kei.

Priznávam, že som ich fanúšik, takže koncert som si neskutočne užil. Po asi hodinu a čosi trvajúcom koncerte (netuším presne, koľko trval – nepozeral som neustále na hodinky) som mal možnosť stretnúť sa s kapelou. Využil som šancu spraviť si s nimi tri fotografie. Fotil nás Alexej. Chvíľu som sa s nimi rozprával. Už nasledujúci deň som mal fotografie vytlačené vo viacerých kópiách, keďže niektoré som chcel zobrať rodičom. Bol som z nich nadšený od momentu, čo som ich mal v rukách.

Už čoskoro vám prinesiem ďalšie pokračovanie mojej cesty Japonskom.

Matthyas D. Bartoff

4